Je konzum udržateľný?

Predstavte si, že by ste minuli celý svoj ročný plat už koncom júla a zvyšných päť mesiacov by ste žili na dlh. Presne toto robí ľudstvo s planétou. Tento rok pripadol takzvaný Earth Overshoot Day, po slovensky nazývaný Deň ekologického dlhu, teda deň, kedy vyčerpáme obnoviteľné zdroje, ktoré Zem dokáže vyprodukovať za celý rok, na 30. júla. Od toho dátumu až do Silvestra čerpáme z rezerv, ktoré sa už nestihnú doplniť. Otázka, či je súčasný spôsob spotreby udržateľný, teda nie je len filozofická, ale ide o výpočty, ktoré sa nedajú len tak obísť. Na nasledujúcich riadkoch sa pozrieme na to, kde presne narážame na limity, prečo je ekonomický rast taký závislý od spotreby zdrojov a akú rolu v tom všetkom zohráva aj to, kam smerujú vaše investície.

Koľko planét vlastne potrebujeme?

Výpočet Dňa ekologického dlhu zabezpečuje každoročne organizácia Global Footprint Network a je založený na porovnaní takzvanej ekologickej stopy ľudstva s biokapacitou planéty, teda jej schopnosťou regenerovať lesy, pôdu či pohlcovať emisie. Výsledok za rok 2026 hovorí, že na pokrytie našej aktuálnej spotreby by sme potrebovali zdroje 1,73 planéty. Nie je to prvý rok, kedy došlo k prekročeniu čísla 1, no alarmujúce je aj to, že zatiaľ je to najvyššia hodnota v histórii merania.

Dôležité je vedieť, že dátum sa medzi krajinami výrazne líši. Priemer Európskej únie pripadol na 3. máj, pričom Slovensko sa spolu s Nemeckom, Švajčiarskom a Talianskom radí medzi krajiny, ktoré svoj ročný podiel vyčerpajú práve okolo tohto dátumu. Rozdiel medzi globálnym júlovým termínom a európskym májovým vzniká tým, že bohatšie časti sveta spotrebúvajú neúmerne viac zdrojov, než im prislúcha podľa počtu obyvateľov. Inými slovami, keby celý svet žil ako priemerná slovenská domácnosť, vyčerpali by sme ročný rozpočet planéty o takmer tri mesiace skôr, než sa to deje v celosvetovom meradle.

Nekonečný rast neexistuje

Ekonómovia dlho verili, že hospodársky rast a spotreba zdrojov sa dajú od seba oddeliť, teda že HDP môže rásť, kým spotreba surovín a emisie klesajú. Tento jav sa nazýva aj decoupling. Čiastočne sa darí takzvanému relatívnemu oddeleniu, keď ekonomika rastie rýchlejšie než spotreba zdrojov na jednotku produkcie. Problém je, že na zastavenie preťaženia planéty potrebujeme absolútne oddelenie, teda pokles celkovej spotreby surovín aj pri rastúcom HDP. A práve to sa na globálnej úrovni zatiaľ nedeje.

Globálna ťažba surovín, teda nerastov, biomasy, fosílnych palív a stavebných materiálov, prekročila úroveň 100 miliárd ton ročne a dlhodobo rastie spolu s ekonomikou. Spotrebiteľská kultúra, ktorá je postavená na neustálom nahrádzaní starého novým, túto dynamiku len posilňuje. Nejde pritom o morálne zlyhanie jednotlivca, ale skôr o systém, v ktorom je ekonomický úspech firiem aj štátov meraný rastom predaja a spotreby, nie efektivitou, s akou zdroje využívame.

Kam mizne to, čo si kúpime?

Dobrým príkladom je bežný textilný výrobok, napríklad bavlnené tričko. Jeho výroba spotrebuje vodu, energiu a chemikálie už pri pestovaní bavlny, ďalšie zdroje si vyžiada farbenie a šitie a napokon preprava z jedného konca sveta na druhý. Po skončení životnosti sa väčšina takýchto výrobkov nerecykluje späť do obehu, ale skončí spálením, na skládke alebo v najlepšom prípade ako druhotná surovina nižšej kvality.

Presne toto zachytáva ukazovateľ nazývaný miera globálnej cirkularity, ktorý sleduje organizácia Circle Economy. Meria, aký podiel materiálov vstupujúcich do svetovej ekonomiky pochádza z recyklácie namiesto ťažby nových surovín. V roku 2018 dosahoval tento podiel 9,1 %. Do roku 2023 klesol na 7,2 % a najnovšie dáta hovoria už len o 6,9 %. Napriek tomu, že sa o obehovom hospodárstve hovorí čoraz viac a firmy ho čoraz častejšie aj spomínajú vo svojich výročných správach a reportoch. Reálny podiel recyklovaných materiálov v ekonomike sa dlhodobo zmenšuje. To je jeden z najlepších dôkazov toho, že diskusia o udržateľnosti a skutočné správanie trhu sú stále dve odlišné veci.

Zelené nálepky pri produktoch a pri investíciách nič nezaručujú

Práve tento rozpor medzi plánmi a prijímanými opatreniami sa naplno prejavuje aj vo svete investovania. Takzvané ESG fondy, teda fondy zohľadňujúce environmentálne, sociálne a riadiace kritériá, zažili ešte pred pár rokmi obrovský rast popularity. V roku 2025 však zaznamenali podľa spoločnosti Morningstar prvý celý rok čistého úbytku kapitálu v histórii merania, keď z nich investori celosvetovo vybrali približne 84 miliárd dolárov. Dôvodom nie je len to, že by sa ľudia prestali o udržateľnosť zdrojov zaujímať. Svoju úlohu zohráva aj sklamanie z výkonnosti niektorých fondov, politický odpor voči téme ESG v USA a tiež rastúca regulačná kontrola, ktorá odhaľuje, že časť takzvaných zelených produktov bola len marketingom.

Len za posledných 18 mesiacov premenovalo vyše 1 300 európskych fondov s majetkom okolo bilióna dolárov svoj názov tak, aby z neho zmizli pojmy spojené s ESG, a to najmä v reakcii na prísnejšie pravidlá Európskej únie namierené voči takzvanému „greenwashingu“. Pre bežného investora z toho vyplýva jasné pravidlo. Názov fondu ani logo lístka na obale už nie sú zárukou ničoho.

Ak vás zaujíma, či vaše peniaze skutočne podporujú efektívnejšie využívanie zdrojov, oplatí sa pozrieť do kľúčových informácií pre investorov, zistiť, do akých konkrétnych odvetví a firiem investuje, a porovnať to s vlastnými očakávaniami. Obehové hospodárstvo, recyklačné technológie či efektívne nakladanie s energiou pritom zostávajú odvetviami s dlhodobým rastovým potenciálom, bez ohľadu na krátkodobé výkyvy nálady na ESG trhu.

Čo z toho vyplýva pre vaše rozhodnutia

Odpoveď na otázku z titulku teda znie, že súčasný model konzumu v aktuálnej podobe nie je dlhodobo udržateľný, čo potvrdzujú dáta už niekoľko rokov. To ale neznamená, že jediným riešením je radikálne obmedzenie spotreby alebo nebodaj pocit viny pri každom nákupe. Užitočnejšie je pozerať sa na vlastné rozhodnutia optikou životnosti a opraviteľnosti vecí, ktoré kupujete, namiesto toho, aby ste si všímali iba cenu. Spotrebič, ktorý vydrží desať rokov a dá sa opraviť, môže byť z pohľadu zdrojov aj peňaženky výhodnejší než ten lacnejší, ktorý o tri roky skončí na skládke.

Rovnaký princíp platí aj pri investovaní. Ak časť svojich úspor smerujete do fondov alebo firiem s ambíciou stať sa udržateľnejšími, má zmysel overovať si, či za touto ambíciou stoja aj merateľné výsledky, nie iba príjemne znejúci názov. Napätie medzi ekonomickým rastom, spotrebiteľskou kultúrou a limitmi planéty sa v najbližších rokoch nevyrieši jedným rozhodnutím vlády ani jednou technologickou inováciou. Ide skôr o sériu malých, informovaných rozhodnutí, ktoré robíte vy sami, keď si vyberáte, čo kúpiť, čo opraviť a kam investovať.